V decembri minulého roka vyšiel v magazíne The Atlantic veľký článok s názvom „Sex Recession“. Jeho autorka sleduje stopy zdanlivo paradoxného fenoménu: napriek tomu, že žijeme zrejme v najliberálnejšej dobe v histórii, čo sa postojov k sexualite a erotike týka, podľa viacerých štúdií mladá generácia ako i dnešní 40- či 50-tnici majú v skutočnosti sexu čoraz menej.
Jednu z možných príčin zhŕňa článok do konštatovania: možno sme svedkami vzniku novej kultúrnej reality: „Nikto sa už neodváži len tak niekoho osloviť na ulici či vo výťahu.“ Muži často odmietajú riskovať priamy rozhovor s príťažlivou cudzou ženou. Akoby sa toto správanie, ešte donedávna prijímané ako bežné, odrazu stalo neprijateľným. Podľa prieskumu časopisu The Economist a organizácie YouGov z roku 2017 si 17 % Američanov vo veku 18 až 29 rokov myslí, že pozvanie ženy mužom na drink „vždy“ alebo „zvyčajne“ predstavuje sexuálne obťažovanie.
Laurie Mintz, profesorka psychológie na Floridskej univerzite, opisuje, ako sa jej študenti aj pod vplyvom hnutia #MeToo stali podstatne obozretnejšími k prejavom sexuálneho nátlaku. Mnohí muži prehodnocujú svoje správanie, na ktorom predtým nenachádzali nič príliš závadné. Dokonca i niektoré feministky priznávajú, že s nimi v tejto neprehľadnej situácii súcitia. Osloviť ženu nikdy nebolo jednoduché; teraz je to však ešte oveľa ťažšie.
Je tu však jedno riešenie, ktoré sa v tejto novej klíme priam ponúka: online dating – internetové zoznamky či zoznamovacie mobilné aplikácie. Tinder, Grindr, Bumble, Hinge, Match.com či eHarmony ponúkajú komunikačné možnosti, ako sa tejto neistote, nedorozumeniam či trápnosti elegantne vyhnúť. Na schôdzku tvárou v tvár totiž prichádzame už s istými očakávaniami; predovšetkým vieme, že o ňu druhá strana má záujem. Pole vzájomných interakcií je akoby čiastočne preddefinované už vopred (pomocou četovana a predbežnej výmeny textových správ), čo znižuje neistotu, onen príznačný element entropickej náhody v ľudských vzťahoch. Táto domnelá výhoda sa však podľa niektorých ukazuje zároveň ako možná hrozba pre naše (ešte stále) súčasné ponímanie romantickej lásky.
Náhoda a riziko
Ktosi mi raz rozprával tento príbeh. Istá mladá žena žila určitú dobu v cudzine, Austrálii. Tam sa spoznala so skupinou Španielov a s jedným z nich začala chodiť. Naučila sa kvôli nemu dokonca trochu po španielsky. Jedného dňa si vďaka tomu mohla prečítať sms-ku v priateľovom telefóne a zistila tak, že ju podvádza. V tej chvíli síce trpko oľutovala, že sa rozhodla učiť tú cudziu reč, ale napokon, nebolo to tak lepšie? Vzťah sa rozpadol a jej zostali iba základy španielčiny, jazyka, ktorý dlhý čas nemohla počúvať.
Keď sa však po tejto nepríjemnej epizóde rozhodla vrátiť domov, zapísala sa predsa len na kurz španielčiny. Chcela využiť tú negatívnu skúsenosť na niečo pozitívne. A tam ho stretla! „Yo soy el pintor,“ povedal. V tej chvíli akoby odrazu do seba všetko zapadlo. Všetko sa náhle zdalo akoby už vopred naplánované. Áno, musela odísť do Austrálie, vravela si, aby tam, zdanlivo chybným krokom, omylom, nadobudla nové jazykové znalosti. Musela tam naraziť na slepú uličku, aby sa rozhodla vrátiť domov, a stretnúť maliara z Tenerife, ktorý viedol ich triedu. V ten správny čas.
Nie je to tak veľmi typické, tento príbeh „osudovej lásky“? Anglické slovo „serendipity“, označujúce šťastnú zhoda náhod, odkazuje na perzskú rozprávku „Traja princovia zo Serendipu“. Princovia v nej objavovali veci, ktoré ani nehľadali, iba šťastnou náhodou.[1] Nie je to aj prípad lásky: nájdeme ju iba vtedy, keď ju nehľadáme? Moja Austrálčanka (budem ju tak volať) videla v tom náhlom a nečakanom stretnutí znamenie osudu. Príbeh svojho života. Všetko do seba presne zapadlo, všetky zdanlivo nezmyselné omyly a slepé uličky speli napokon k „dobrému koncu“. Láska – ľudská náchylnosť k naratívnej symetrii! Ako sa však ukázalo, maliar bol už zasnúbený. Žili so snúbenicou takmer 10 rokov, a chystali sa vziať. Zrada príbehu! Tá bolí zo všetkého najviac.
Vo fenoméne online zoznamiek sme, domnievam sa, svedkami pozvoľného miznutia dvoch podstatných čŕt ľúbostného stretnutia: náhody a rizika. Náhoda je redukovaná, pretože partneri sú pred-vybraní systémom; aplikácia vyfiltruje iba tých „vhodných“. Aj samotný výber objektu záujmu z týchto ponúknutých možností sa odohráva ešte pred samotným stretnutím, po preštudovaní profilu dotyčného, zvážení pre a proti. Počas vopred naplánovaného stretnutia majú potom účastníci tendenciu klásť si vopred pripravené otázky (najmä ak sú zaneprázdnení a podobných stretnutí absolvujú niekoľko do týždňa – fenomén známy ako speed dating) a testovať nimi vhodnosť dotyčného kandidáta na prípadný partnerský vzťah. Pripomína to viac pracovný pohovor ako rande.
Riziko – odmietnutia, nedorozumenia, straty, zlyhania, citového zranenia, ťažkých skúšok… – je taktiež redukované. Predbežným vyjednávaním, uzavretím implicitnej dohody ešte pred samotným stretnutím (zoznamovacie aplikácie zvyčajne umožňujú vymieňať si textové správy), a tiež vedomím, že ak to teraz nevyjde, môžem to opäť jednoducho skúsiť znovu. Existenciálne riziko – nebezpečenstvo radikálneho otrasu, aký zažila hrdinka môjho príbehu, keď sa neuvážene, bez overenia, zamilovala do takmer ženatého muža a musela sa celou bytosťou rozhodnúť, či chce riskovať, vziať na seba vinu za zničenie starého vzťahu v menej neistoty toho nového… – v ideálnom prípade nehrozí.
Zamilujete sa, ale nestraťte pritom hlavu
V útlom spise Chvála lásky (2009), knižnom rozhovore francúzskeho filozofa Alaina Badioua s publicistom Nicolasom Truongom, vyslovuje Badiou myšlienku, že láska je dnes v ohrození. Ohrozuje ju moderná technológia (online zoznamovacie aplikácie a sociálne médiá), ktorá ale plní paradoxne funkciu pre-modernej inštitúcie: dohodnutých manželstiev.
Tak ako pri nich totiž aj pri „online datingu“ je primárnym účinkom (hoci nemusí ísť o priamy zámer) predovšetkým vylúčenie náhodných stretnutí. Podobne, ako sa softvér snaží spojiť ľudí s podobným sociálnym statusom, influence skóre, počtom followerov, popularitou… a cielene tak vytvoriť podľa možností kompatibilný pár, aj dohodnuté manželstvá sa usilujú zabrániť mezalianciam, zabezpečiť rovnocennosť partnerov. V kultúre, ktorá dohodnuté sobáše zavrhuje a naopak vyzdvihuje model slobodnej voľby a individualistickej honby za osobným šťastím je to pozoruhodné pokrytectvo…
Filozof Jean-Luc Nancy v knihe Ohrozená láska (1986) upozorňuje, že presné párovanie eliminuje nečakanú možnosť, že nás bude priťahovať niekto úplne odlišný ako my. Stretli by sa napríklad Jack Dowson a Rose Bukaterová na Tinderi, Hinge, OkCupid či Cofee Meets Bagel? Pravdepodobne by sa nikdy nestretli ani v „skutočnom“ svete, no tam je vždy aspoň určitá, i keď len malá šanca, že zaúraduje „poézia života“, ako by povedal Badiou. „Je potrebné znovu objaviť nebezpečenstvo a dobrodružstvo lásky!“ vyzýva nás. V našom súčasnom stave sme totiž stratili ochotu riskovať náhodné stretnutia, ktoré by mohli príliš zmeniť náš život. Chceme uspokojenie, ale bojíme sa zamilovať. Obávame sa, že by to nami príliš otriaslo, príliš zasiahlo našu slobodu. Láska sa tak vlastne paradoxne stáva prekážkou autentickej sebarealizácie.
Slovinský filozof, teoretik psychoanalýzy a marxista Slavoj Žižek sa podobne ako jeho „súdruh“ Badiou domnieva, že v láske je vždy prítomný tento prvok násilia: otras, náraz, šok… Láska je nevyhnutne strata kontroly. Je riskantná. Každý, kto bol niekedy v živote zamilovaný, vie, aké devastačné, ničivé účinky na život to má. Už samotné slovné spojenie „fall in love“, v angličtine znamenajúce „zamilovať sa“, obsahuje násilný akt. V slovenčine máme idióm „stratiť hlavu“ – akoby šlo o nejakú dekapitáciu! A latinské i anglické „passion“ zasa znamená príznačne tak „vášeň“ ako aj „utrpenie“… Online zoznamky sú pre Žižeka pokusom o „domestifikáciu lásky“ – pokusom o oslabenie, eliminovanie tohoto násilného excesu nebezpečnej náhody ohrozujúcej našu slobodu.
Badiou ako príklad tejto novej etiky „lásky“ uvádza reklamnú kampaň zoznamovacej aplikácie Meetic. Slogany ako: „Nájdite lásku bez náhody“ (parafráza názvu Marivauxovej hry Hra lásky a náhody) či „Zaľúbte sa, ale nestraťte pritom hlavu“ alebo „Milujete bez trápenia“ vystihujú podstatu premeny romantických interakcií na zmluvné transakcie – utilitárnu výmenu vzájomných výhod. Badiou (podobne ako napríklad Jean–Luc Nancy) takýto koncept bezpečnej lásky ako vykalkulovanej voľby poistenej vopred voči možným rizikám a eliminujúcej náhodu silno kritizuje a označuje za čisto pragmatický obchodný vzťah založený na zmluve o vzájomnej výmene služieb a protislužieb, ktorej prvoradým cieľom, plne v súlade s kapitalistickou ekonomickou logikou, je získať čo najviac výhod pri čo najmenších nákladoch. Vzťah v takomto režime je naplánovaná, potenciálne zisková investícia.
Súčasné technologické možnosti pritom tejto koncepcii značne nahrávajú, keď nám umožňujú pohodlne si vyberať z priam nekonečnej ponuky zaujímavých ľudí na randenie. Vedľa bezpečného vzťahu tak, v hladkej symbióze s ním, funguje aj bezproblémový hedonizmus. V jeho vlastne takisto bezpečnom rámci sa „vzťahy tvoria a rozpadajú výlučne v mene príjemného libertínstva a konzumerizmu“ (Truong). Existuje tu pritom podľa Badioua akoby inherentný pakt medzi libertariánskou (či libertínskou) a liberálnou koncepciou lásky: zábavný sex na jednej, a naopak dobre naplánované manželstvo na druhej strane tej istej mince. Cieľom tak prvého ako aj druhého je: vyhnúť sa autentickej skúsenosti.
Láska ako príbeh
Režim optimalizácie, racionalizácie a efektivizácie vzťahov, ktorý tieto služby online zoznamovania zavádzajú – vďaka širokému výberu, pokročilým možnostiam filtrovania podmienok („Ak sa nachádzaš najviac vo vzdialenosti 15 kilometrov, máš maximálne 28 rokov, štíhlej postavy…“) či párovacím algoritmom, ktoré majú zabezpečiť vzájomnú kompatibilitu (psychologickú, sociálnu; i keď sa to nie vždy darí) – sa pokúša redukovať prvky náhody a rizika. Náhoda a riziko sú však pre lásku konštitutívne predpoklady. Predstavujú dokonca podmienky samotnej štruktúry zamilovania (prvotného stretnutia)! Štruktúry, ktorá umožňuje, aby láska vôbec vstúpila do poľa existencie. „Láska je dôvera vyslovená náhode,“ hovorí Badiou. Táto štruktúra zamilovania, prežívania lásky, štruktúra existenciálnej časovosti náhody a rizika, má fundamentálne naratívnu povahu. Vyjavuje sa ako príbeh.
Náhoda a riziko (napätie, ako to dopadne; vedomie, čo je v stávke) totiž fungujú práve ako naratívne operátory fabulácie, príbehu. Keď sa pár náhodne stretne a, Badiouovým slovníkom, „zostane verný“ tejto nejasnej, indiferentnej, totálne ambivalentnej (a teda rizikovej) Udalosti, spätne sa toto zdanlivo náhodné stretnutie začína javiť ako nevyhnutné. Akoby k nemu všetko už vopred smerovalo, podobne ako v príbehu mojej Austrálčanky. („Musela odísť do cudziny…“; „musela sa vrátiť domov…“) A to je tretí vrchol trojuholníka: osud. Láska ako naratívna vášeň je vášňou k osudu. Náhoda (zdanlivá!) sa zamieňa za osud. Táto „osudová náhoda“ je, pravdaže, len retrospektívna ilúzia, ako nás poúča kognitívna psychológia –, avšak ilúzia nevyhnutná na to, aby sme vôbec boli schopní sa zamilovať, tzn. podriadiť sa časovosti osudovej náhody, pretože táto časovosť utvára príbeh.
Slavoj Žižek v rovnomennej knihe z roku 2014 preberá Badiouov koncept Udalosti. Udalosť je podľa Žižeka čosi, v čom „dôsledok je silnejší než príčina“, čo „retroaktívne utvára svoje vlastné príčiny“. To isté sa deje aj pri zamilovaní: v rámci úplne všedného behu života sa odrazu stane niečo natoľko výnimočné, absolútne nové, že táto situácia retrospektívne, spätne mení svoju vlastnú minulosť, podmienky toho, čo je v rámci nej možné.
Predstavme si napríklad Valmonta z Nebezpečných známostí. Užíva si život, príjemné erotické potešenia, predstava lásky ho necháva dokonale chladným. Je presvedčený, že jej nikdy nemôže podľahnúť, veď predsa vie, že je to iba ilúzia, klam. Až kým sa náhle nezjaví Mme de Tourvel… Radikálna transformácia reality, metanoia, zrodenie nového človeka! Láska vzniká ako náhodné stretnutie. Avšak vo výsledku, ak ju akceptujeme ako Udalosť, po nej nič nemôže zostať ako predtým, celý náš život sa zmení. „Hľadal, a našiel“ nie je príliš dobrý, zaujímavý či „silný“ príbeh; „Nehľadal, a našiel“ je lepší. Obsahuje totiž práve prvok onej „osudovej náhody“, to, čo Badiou a Žižek nazývajú Udalosť.
Podľa Žižeka tu ide o akúsi „retroaktívnu konštrukciou nevyhnutnosti“. Uvádza príklady z literatúry. Franz Kafka predstavuje Udalosť; do literatúry prieniesol niečo radikálne nové, čo predtým nejestvovalo. Samozrejme, aj on mal svojich predchodcov, ako píše v eseji Kafka a jeho predchodcovia J.L. Borges, u ktorých nachádzame niektoré (skôr náhodné) podobnosti (Zenón, Kierkegaard, Browning, León Bloy, lord Dunsany). Avšak tento Kafka pred Kafkom sa pre nás stáva prítomným až vo chvíli, keď je Kafka sám už tu! Až jeho zjavenie sa umožňuje vidieť v jeho predchodcoch… práve a hlavne – jeho predchodcov. Borges to formuluje tak, že veľký autor si vyvára svoju vlastnú minulosť, svojich predchodcov. „V každém z uvedených textů lze více či méně vystopovat kafkovskou osobitost, ovšem kdyby spisovatel Kafka neexistoval, nepovšimli bychom si jí.“ (Další pátrání, Argo, 2011. s, 154).
Aj zamilovaný vníma retrospektívne svoj doterajší život, akoby viedol práve k unikátnemu momentu stretnutia. Austrálčanka z môjho príbehu pod vplyvom osudového stretnutia prehodnotila celú svoju minulosť; nezmyselné, navonok nikam nevedúce kroky a omyly sa odrazu javia len ako odbočky, intermezzá, súčasť väčšej zápletky. Náhoda sa mení v osud: spätne sa už nejaví ako náhoda, ale ako nevyhnutnosť! Toto je základný mechanizmus narativizácie lásky utvárajúci podstatný element jej pocitovej štruktúry.
Časovosť osudu a náhody
Zdanlivo sa náhoda a osud zdajú protikladné. Kým osud je synonymom nevyhnutnosti, náhoda predstavuje hod mincou, neurčitý chaos, indeterminizmus a teda, radikálnu slobodu.[2] No v imaginácii lásky v skutočnosti obe splývajú, zamieňajú sa a voľne vteľujú jedno do druhého. „Zdanlivá“ náhoda sa odhaľuje ako predurčenie, deus ex machina, rozprávačský trik. Rozdiel medzi nimi spočíva v skutočnosti iba v tom, že osud je náhoda s našim menom, pečať so značkou môjho Ja v existencii toho Druhého.
Tak sa rodí láska: zdá sa, akoby jestvovala dávno predtým, než došlo k stretnutiu. Akoby dve bytosti mimovoľne, bez toho, aby si toho museli byť vedomé, na seba trpezlivo čakali. A pritom platí radikálna náhodnosť stretnutia: mohol to byť aj niekto celkom iný, mohol vyzerať a volať sa inak; na tom už ale teraz nezáleží. Ak je už raz tu, nie je nikto iný ako on, a nemožno ho nahradiť. Akonáhle som ho stretol, nemôžem túto Udalosť ignorovať. Je na ňom moje meno; ako na ceduli, s ktorou nás čakajú na letisku. Od momentu stretnutia sa náhoda – absolútna neredukovateľnosť a singularita Druhého (nezáleží na tom, aký je, ale že je to práve on…) – postupne stáva nevyhnutnosťou. Vytvára moje dejiny.
Čo sa stane, keď zmeníme štrukturálne podmienky možnosti vzniku tejto zvláštnej konfigurácie časovosti? Keď zrušíme túto kognitívnu ilúziu – romantickú ilúziu lásky ako príbehu? Práve to sa totiž podľa Badioua i Žižeka deje v prípade služieb zoznamovacieho algoritmu. Láska vzniká z náhodného stretnutia, ktoré si privlastníme ako svoj osud. Vzniká práve v tomto režime subjektu. A táto romantická ilúzia, viera v osud, v to, že sme po celý čas nevedomky čakali práve a výlučne iba na tohoto človeka, sa dnes vytráca. Vraciame sa do pragmatických, predromantických čias. Možno… je to tak lepšie.
Tak ako ryby netušia, čo je voda, aj ľudia v zásade žijú vo funkčnom súlade s režimom svojej doby. V storočí romantizmu upadajú do amour fou, v naturalistickom sa náhle premieňajú na materialistických cynikov a v storočí technologickom sa stávajú „servomechanizmom prístroja“ (Marshall McLuhan). Ani algoritmy zoznamovacieho softvéru nezačnú postupne myslieť a cítiť ako ľudia. To skôr naopak ľudia sú už zrejme pripravení myslieť a vnímať čoraz viac ako stroje. Tento proces už začal a bude nevyhnutne pokračovať.
[1] Slovo do angličtine prevzal pravdepodobne spisovateľ Horace Walpole, ktorý ho použil v liste z roku 1754, kde písal o náhodnom objave strateného obrazu.
[2] Oboje, tak osud ako aj náhoda, predstavuje protiklad determinizmu, mechanického reťazca kauzality od prapôvodnej príčiny či príčin až k najvzdialenejším následkom. Táto závratná predstava vopred vypočítateľného usporiadania atómov vo vesmíre od jeho vzniku až do konca času, je v zásadnom rozpore tak s predstavou osudu, ako aj náhody. Osud je vždy vnímaný ako zásah do prirodzeného behu udalostí.
