Včera sme boli v divadle. To je taká veľká miestnosť s veľa sedadlami a vpredu je plošina, kde bolo vzadu také veľké zaoblené plátno a na ňom sa stále menili farby a bolo vidno aj dym niekedy. Ale to nehorelo naozaj, to iba akože.
Na začiatku prišli celkom blízko pred prvý rad takí smiešni ujovia a tety, mali oblečené lesklé saká a róby, a na hlavách všelijaké divné účesy ako Elvis Presly, a ešte mali tváre strašne namachlené. Vyzerali skoro ako nakreslení. Boli tam aj rôzne nástroje, dolu pred tým pódiom – klavír, bubny, a také všelijaké píšťalky, aj gitary a ešte kadečo iné, čo vydávalo čudné zvuky.
Pred nimi stál taký pán, ktorý sa volá dirigent a keď si každý vzal nejaký nástroj – jeden ujo mal napr. iba taký šuštiaci papierik pred mikrofónom – už sa chystal, že začne dirigovať, ale klaviristovi vŕzgala stolička. Všade bolo ticho, tak to všetci s divadle počuli a sa rozosmiali. Stále mu tá stolička vŕzgala, takže orchester nemohol začať orchestrovať a ostatní sa naňho nepekne pozerali, ako keby zámerne zdržuje alebo tak. Nakoniec ktosi z nich priniesol novú stoličku a tá bola oveľa novšia a moderná. Nevŕzgala.
Všetci napäto čakali, čo zahrajú, aj ja som bol zvedavý. Najprv to bolo iba také krátke, akoby sa len rozcvičovali. Ale potom hrali aj dlhšie. Ešte som také nepočul hrať, vyzeralo to skoro, akože si z toho len robia srandu. Aj som si nebol istý, či vôbec vedia hrať na začiatku. Ale potom sa mi to zapáčilo. Hlavne bubnista bol super, dával také riadne pumpy, bum bác, tresk plesk… Hrali rôzne, preskakovali z jednej pesničky do druhej, akoby sa nevedeli dohodnúť.
A potom stíchli a odvoľakadiaľ zozadu sa ozvalo zasa dáke vŕzganie, ako keby sa tam niekto skrýval. Všetci sa pomaly otočili, aj som sa bál, čo za obludu tam môže byť. Ale nič neukázali, iba svetlo sa stlmilo a vzadu na tom zaoblenom plátne sa objavili všelijaké farebné svetlá. No ale predstavte si, tí Elvisovia, čo hrali, začali kričať a zmätene pobehovať a vrážať do seba, ani čo by zošaleli! Nechápal som prečo, veď žiadnu obludu nevideli. Alebo oni áno? Tie nezmyselné výkriky, to som si všimol, sa neskôr ešte aj opakovali. Keď sa sem-tam niekto na javisku pozrel do hľadiska, akoby hľadel kamsi do diaľky, odrazu len vyľakane zvrieskol! Žeby tam predsa len niečo uvidel?
Takisto sa opakovalo to, keď ten dirigent otáčal takou drevenou kľukou a strašne pritom vŕzgal (zasa to vŕzganie, aj to sa opakovalo), tak tí ujovia a tety na javisku sa nakláňali raz do jednej, raz do druhej strany. To bolo zábavné. Lebo keď sa všetci rozpŕchli po tom zmätku a výkrikoch, objavili sa zasa na javisku, a aby toľko nepobehovali ako splašené zajace, musel ich niekto predsa dirigovať, no nie? No a kto by sa na to lepšie hodil, ako dirigent? Hmm,… žeby sa to jeho tak báli tí v lesklých kostýmoch? Ale prečo by sa báli? Mohol im urobiť niečo zlé?
Lebo potom niekedy v strede asi jeden ujo spadol z pódia a ocitol sa medzi hudobnými nástrojmi tam dolu, ale bol taký strašne rozpačitý, akoby sa ocitol nahý na ulici. Nešikovne stlačil klávesy, narazil do mikrofónu atakďalej. Ale potom sa s tým začal hrať. Robil opičky pred publikom – ha, dovtedy sa herci tvárili, že tu žiadni diváci nie sú, a teraz, aha, ako sa predvádzajú! Jeden si strkal papierik do úst, až sa skoro zadusil. Potom ho vybral a roztrhol napoly a ešte raz napoly, a ukázal, že teraz ten istý trik predvedie s dvoma, štyrmi… Hehe, asi nevedel dobre počítať, lebo keď ho pretrhol ešte raz napoly, nevedel ukázať, koľko papierikov teraz zje.
Celkovo neviem, čo chcel autor tohoto divadla povedať, ale celkom dobre som sa na ňom zabával a zdalo sa, že aj ostatní sa dobre bavia. Keď sme už vychádzali von z divadla, mama sa rozprávala s nejakou tetou, asi to bola nejaká jej známa, ale ja som ju nepoznal, a tá jej povedala, že vraj to bola „oslava nádhernej zbytočnosti umenia“. To som si zapamätal, aj keď sa priznám, že neviem, čo tým myslela. Veď akože zbytočné, keď všetci vyzerali takí šťastní a spokojní a asi sa aj tak dobre zabávali ako ja?
