Do električky nastúpila spolu s vysokým, uhladeným čiernovlasým tridsiatnikom s udržovanou hipsterskou briadkou. Bavili sa spolu po francúzsky; kým pre ňu to bol podľa všetkého jazyk cudzí, preňho očividne materinský. Kolegovia z práce? Podchvíľou som mimovoľne obracal zrak k jej bosým nohám v ľahkých sandálikoch, s načerveno nalakovanými nechtami. Nalakované chodidlá ma odjakživa mechanicky vzrušujú. Rovnako ako letné sukne vysoko nad kolená, priehľadné pančušky, vysoké podkolienky… Leto sa pomaly chýlilo ku koncu. Ale ešte naposledy ukázalo zuby.
Francúz-hipster vystúpil po niekoľkých zastávkach a dievčina osamela. Prirodzene, ihneď sa zahľadela do obrazovky smartfónu, rovnako ako ja, aspoň to sme mali spoločné, i keď pochybujem, že aj ona čítala článok o spojenectve umelej inteligencie a autoritárskych režimov od Noaha Yuvala Harariho. Prirodzene, nestalo sa nič. Pokúšal som sa s čo najvyššou kontrolovanosťou nezvyšovať frekvenciu pohľadov na jej rozkošné nožičky v sandáloch a ešte rozkošnejšiu tvár, ktorá akoby im tajne, v akomsi pradávnom fyzickom jazyku maliarov ikon, zodpovedala. Ako v nebi, tak i na zemi; odrazy detailov v tajných zrkadlách.
(V tom starodávnom jazyku starí majstri odjakživa vyjadrujú túžbu rovnakou metaforou: vlahé ťahy štetca pridávajúce perám lesk, vlhké odlesky svetla na lícach a temná, hlboká močiarna vodnatosť v očiach… Lubrikácia sa nevdojak objavuje všade, pravý majster nepotrebuje obscénne vyplazený jazyk či ako perly lesklé retiazky slín pomaly vytekajúce z úst.)
Leto sa pomaly chýlilo ku koncu. Ale ešte naposledy ukázalo zuby.
Vystupovala v centre, rovnako ako ja. Ešte chvíľu som ju mohol potajme, od chrbta pozorovať, jej nahé stehná a zadok v krátkej, ľahkej letnej sukni, o toto drobné, bezvýznamné potešenie dňa som sa vôbec nehodlal pripraviť. Lenže prozreteľnosť či osud, akokoľvek to chcete nazvať, sa rozhodla ma pokoriť ešte raz. To, čo som uvidel, to… ako ťažký parfém omamné zamávanie krídel…; je div, že som tam, rovno na ulici, neomdlel! Pod tou ľahkou bielou sukienkou sa objavili obrysy krajkovaných nohavičiek, ten typ, ktorý sa bohvieprečo označuje ako brazílske tangá – asi preto, že „brazílskosť“ je vo všeobecnom povedomí synonymom radosti zo života a rozvoľnených mravov…
Vďakabohu, tá krajkovaná nádhera bola rovnakej farby ako sukňa samotná, aspoň natoľko bralo to dievča ohľady na moje sentimentálne cítenie! No ešte aj zdanlivo cudná beloba pod sukňou len pridávala na intenzite kúzla, ktoré nevdojak, azda naozaj (?) celkom nevedomky vyvolávala v úbohom voyeurovi. Viditeľné nohavičky doslova umožňovali zazrieť čosi neviditeľné, čosi tak rafinovane, so sprisahanecky zreteľným zámerom módnych tvorcov nechávali tušiť pod nimi, temné a zmyselné končiny, ktorých neodolateľné vábenie nie je možné prostým rozumom rozložiť na základné elementy…
Prečo sa tak výlučný element súkromia, prvok nanajvýš privátnej erotickej ekonómie stáva predmetom verejnej imaginácie?
Tieto situácie bývajú od istého času vskutku bolestné. Fyzická krása skutočne doslova bolí, to nie je len prosté porekadlo. Bolí, pretože inšpiruje k dávnym infantilným predstavám jej prznenia. Dnes sa pritom inšpirácia vyskytuje všade, v električkách, v obchodných domoch, baroch, na uliciach, dokonca aj na kúpaliskách! Človek by si myslel, že v strihoch plaviek už nemôže vyniknúť nič, čo by prekonalo konvenčnosť polonahého tela dojmom ešte väčšej nepatričnosti, akoby sa kúpalo nie v plavkách, ale v spodnej bielizni; a hľa, módni tvorcovia aj toto zvládli! Najnovší majstrovský kúsok módneho priemyslu: lesklé obtiahnuté legíny, v ktorých dokonale vyniknú veľké pysky ohanbia! A čo tie vykrojené šortky, spod ktorých vykúkajú celkom bez rozpakov celé spodné oblúky zadku? Ženské pohlavie po stáročiach útlaku objavilo svoj večitý raison d´étre. Vzbudzovať znepokojivé predstavy.
Otázka, ktorú je zrejme treba položiť (len neviem komu: či dievčine v električke, módnym návrhárom, „dobe“, sebe samému?): Prečo sa tak výlučný element súkromia, prvok nanajvýš privátnej erotickej ekonómie, objekt iracionálne fetišistického uctievania (uctievania, ktoré by v inej spoločnosti ako je tá súčasná bolo predmetom priam rituálneho ukrývania, zatajovania a zamlčiavania)…, stáva predmetom verejnej imaginácie? Mojej imaginácie. Prečo ma spod supertenkých legín či priehľadnej sukne presvitajúce kúsky bielizne prepadávajú už nielen na bilboardoch, v televíznych reklamách, na Instagrame a v bannerovej inzercii na internete, ale aj priamočiaro osobne, v podobe živých nosičov (nosičiek) reklamy na ducha doby, ducha pornografickej hedónie, ktorého reprodukujú snáď celkom nevedomky (?)
Inými slovami: prečo sa dnes tak veľa dievčat a žien oblieka ako ešte donedávna takmer výlučne iba – … prostitútky? „Mali sme renesanciu, mali sme aj baroko, romantizmus a symbolizmus, a teraz – teraz máme dobu zadkovú,“ lakonicky poznamenáva Belmondo v Godardovom Bláznivom Petríčkovi pri pohľade na lifestylový časopis.
Väčšina z nich zrejme predsa len nemá v úmysle kdekoľvek si to rozdať s neznámymi mužmi. Prečo sa teda obliekajú… takto?
Áno, zadky a prsia… Sú všade, nevyhnete sa im. Či už kráčate po ulici alebo sedíte v električke, deň čo deň, všade na vás číhajú, dožadujú sa vašej pozornosti, chcú naplno ovládnuť vašu imagináciu. Na druhej strane, nemal by som byť vlastne šťastný? Šťastný, že sa mi, ešte stále, kedykoľvek, postaví, že sa dokážem tešiť z týchto mimovoľných rafinovaností módneho priemyslu (temnejšie mysle by v tom azda videli konšpiráciu…), skrátka, že elán vital vo mne ešte nevyhasol – lebo to je zrejme jeho konečným údelom, vyhasnutie, smrť. Medzi smrťou a nekonečným, bezcieľnym blúdením spletitými komnatami libida volím…
Michel Houellebecq vo svojom poslednom románe Sérotonín konštatuje, že mladé dievčatá prechádzajúce sa v krátkych tričkách po uliciach si prosto len dôkladne plnia svoju odvekú povinnosť, neúnavne inšpirujú v mužoch ako je jeho hrdina lascívne predstavy, ktoré však oni už bohužiaľ nie sú schopní uskutočniť. Je teda jasné, ktorá strana v tejto hre prehráva. Ale predsa len: predstava, že inšpiratívne potenciály vzbudené v slizniciach a nervoch sa majú zakaždým uskutočniť, že obraz snáď nevyhnutne zodpovedá skutku, ma podobne ako markíza de Sadeho mierne znepokojuje. Vo Filozofii v budoári sa postavy nechávajú unášať fantazírovaním o vzrušujúcich spôsoboch mučenia príliš prudérnych a upätých poručníčok, ktoré si ospravedlňujú tým, že je to „iba akože“. „A predsa, aké vrcholne slastné je premieňať svoj najzvrhlejšie predstavy na skutočnosť…“
Takže: ak sa dnes polovica mladých dievčat a žien dnes oblieka, maľuje a niekedy aj správa ako… prostitútky – znamená to, že nimi naozaj aj sú? Môžem ich na ulici osloviť a spýtať sa: „Tak za koľko?“ Alebo inak, okľukou: slečna, smiem vás pozvať na drink? Ak vzbudzujú predstavy, znamená to, že ich túžia aj uskutočňovať? Kdeže, to určite nie! Urážka, sexuálne obťažovanie, pedofília…
Iste, sú aj také prípady. Pamätám si, ako som sa raz na nejakom hudobnom festivale stal svedkom scény, keď doprostred hlúčika postávajúcich divákov, medzi ktorými som bol, vpadla skupinka mladých rozjarených teenegeriek v plnom rozpuku a úplne nahlas, bez akýchkoľvek rozpakov oznamovali, že chcú sex. Existuje snáď chlap, ktorého by také niečo nerozhodilo? Vlastne, ani s odstupom času dodnes neviem, aká by mala byť primeraná (t.j. štýlová, feministicky korektná) odpoveď. „Jasné, tak poďme na to“? Alebo: „Kedykoľvek, kdekoľvek“ a prasácky úsmev k tomu?
Také sú všetky: zbožňujú diskotéky! Túžia sa predvádzať. Páčiť. To je predsa dôvod, prečo tam chodia. Kým mužom prináša pochybné potešenie voyeurské zízanie, žena čerpá moc z exhibicionizmu. Objektifikuje, fetišizuje vlastné telo.
Ale to je skôr výnimočná situácia. Bezostyšne sa ponúkať, provokatívne, pornograficky vyzývavo, to je určitý spôsob komunikácie, špecificky druh libidinálnej transakcie, pri ktorom muž, podliehajúc smiešnym primárnym pudom, akými ho dobrotivá príroda obdarila, vždy nutne ťahá za kratší koniec a neraz sa pritom zosmiešni, strápni, skompromituje alebo legitimuje ako prvoplánovo chlípny úbožiak (prípadne, pokiaľ je v pozícii moci, „predátor“). Kedysi sa takáto komunikácia pripisovala iba tzv. „ľahkým“ ženám. Tieto „ľahké ženy“, ako sa sluší a patrí, mám v náležitej úcte. Žiadna hanba, ide o hru s otvorenými kartami; a napokon, veď aj prostitútky majú právo vyberať si zákazníkov a niektorých z nich trebárs aj odmietnuť (alebo by to tak aspoň malo byť).
Lenže čo robiť, keď s podobnými kartami (odhaľovaním, vystavovaním tela, určitým druhom vyzývavého správania), akurát (ledabolo…) zakrytými, hrajú aj ženy pokladajúce sa za „slušné“, a zrejme (zrejme…) o tom ani sami nevedia? A celkom určite nemajú v úmysle ponúkať svoje vnady na ohmatenie prvému okoloidúcemu? Veľmi znepokojujúce.
Až donedávna mi zmysel tejto zdanlivo nezadržateľnej zmeny sexuálnej kultúry celkom unikal. Štatisticky, hovoril som si, má predsa pravdepodobne väčšina z nich doma partnerov. Pravdepodobne dokonca ani nie sú promiskuitné… Väčšina z nich zrejme predsa len nemá v pláne, kedykoľvek, kdekoľvek si to rozdať s neznámymi mužmi… (Ak áno, potom je to v poriadku; akurát v tom prípade som naozaj… žil zle.) Prečo sa teda obliekajú… takto? Neuvedomujú si snáď, ako to asi musí pôsobiť na mužov? Otrocky podliehajú nevedomému diktátu módy a doby? Alebo im tento diktát čosi sľubuje, čosi, s čím sa stotožnili, stali sa ambasádorkami, ako influencerky na Instagrame, advokátkami tejto erotickej kultúry?
Raz, počas jednej diskotéky ešte za mladých čias, som sa pristihol, ako pozorujem tancujúce mladé dievča. Popri bežnom voyeurskom pokukovaní ma ale tentoraz pri pohľade na ňu premklo aj isté poznanie. Mala privreté, takmer až zatvorené oči, hlavu mierne zaklonenú a pri tanci sa usmievala, akoby prežívala dokonalú extázu, absolútne šťastie. Vedela, že sa na ňu dívam? Nepochybne; ak nie ja, potom niekto iný, niekto určite… Áno, zaiste si musela byť vedomá, že sa na ňu upierajú pohľady, jej výraz, pózy, gestá prezrádzali, že aj so zatvorenými očami ich priam cíti, ako teplé slnečné lúče dopadajúce na pokožku. Také sú všetky, pomyslel som si; všetky zbožňujú diskotéky, túžia sa predvádzať. To je predsa dôvod, prečo na diskotéky chodia. (Muži tam potom zasa chodia preto, aby na ne zízali, možno sa im podarí votrieť niektorej do pozornosti, pozvať ju na drink a po piatom či šiestom, niekde vonku alebo na záchode, prelomiť bariéru nohavičiek…)
Stručne, kým mužom prináša dosť pochybné potešenie voyeurská skopofília (cítia, že jedného dňa sa im už ani pri tých najkrajších, najžiadúcejších nepostaví, a to bude koniec), žena, ako pochopil už Zigi Freud, čerpá svoju moc z exhibicionizmu. Chce sa páčiť, t.j. vyvolávať túžbu po penetrácii. Objektifikuje a fetišizuje za týmto účelom svoje telo – to s ním naozaj nerobia až muži, tí sú v tejto hre iba bezmocnými komplicmi! – pretože jej telo je pre ňu ultimátnym nástrojom potešenia. Takisto vie, že to nepotrvá naveky, prvé vrásky, celulitída… všetko zničia. Vedomie, že je pozorovaná, že vzbudzuje chtíč, ju preto vonkoncom neodpudzuje. Naopak, dodáva jej pocit istoty, kontroly. Videl som na tej dievčine z diskotéky, ako veľmi si to užíva, ako veľmi ju to baví a napĺňa blahom. Číra, nefalšovaná radosť z moci, ovládania, biologickej nadradenosti. Bola pravda ešte príliš mladá na to, aby si to naplno uvedomovala.
Módny priemysel vychádza tomuto nutkaniu v ženskom podvedomí rafinovane v ústrety. Podvedomou túžbu je využiť svoju sexualitu, oslobodiť ju znamená zvýšiť svoju cenu. Sexualizuje sa všetko, sex je všadeprítomný, celý verejný priestor je definitívne obsadený pornografickou imagináciou. Civilizácia Marsu a Venuše (Houellebecq, Rozšírenie bitevného poľa) predstavuje dva základné modely. Vojna a sex, smrť a život, muži a ženy – súčasnosť si už vybrala, už sa rozhodla. Vek Vodnára, v ktorom údajne podľa astrológov žijeme, je plne v znamení Ženy; voda je predsa prastarý symbol ženstva. (Je zaujímavé pozorovať, že čím marginálnejšia je rola muža v súčasnej spoločnosti ako vojaka a bojovníka, tým viac sa v mužskej móde presadzujú atribúty „mužnosti“, maskulinity a chlapáctva: dlhá brada, tetovania, vypracovaná muskulatúra, imidž Jasona Stathama z akčných filmov…).
Podobne ako ekonomický systém, ani móda neponúka zdanlivo nijaké alternatívy. Majú sa snáď ženy obliekať do vrecoviny? Alebo sa cudne baliť do hidžábu?
V kontroverznom románe Podrobenie (ktorý jeho román ale nevyvolal kontroverzie?) ponúka Houellebecq víziu teokratickej spoločnosti ovládanej zákonmi šaríje, v ktorej sex takmer zo dňa na deň úplne vymizne z verejného priestoru. Príkre nariadenia šaríje prekvapivo rýchlo zbavujú mužov ustavičného stresu, na uliciach totiž už nevidno odhalené stehná a zadky v obtiahnutých legínach. O to viac sa erotika pestuje v súkromí; obchody so spodným prádlom naďalej utešene prosperujú.
Pre ženy ako spoločenskú kategóriu je ale táto situácia v konečnom dôsledku vyslovene nevýhodná. Prečo? Samozrejme preto, že tým prichádzajú o základnú prednosť, ktorou sa odlišujú od mužov a pomocou ktorej nimi aspoň do istej miery dokázali manipulovať. Akonáhle viac nemôžu ponúkať svoje telo pohľadom iných mužov, ktorých by tak prípadne mohli získať pre svoje zámery, ich možnosť zmeniť svoju situáciu, ak s ňou z toho či onoho dôvodu nie sú spokojné, je podstatne obmedzená. Muži túto svoju nevýhodu v biologickej oblasti kompenzujú násilím, či už fyzickým alebo ideologickým. V teokratickej spoločnosti obmedzujú slobodu žien používať ich biologické výhody tvrdým potláčaním a zákazom „necudnosti“. Akonáhle však stavidlá tuhého režimu povolia a liberalizmus dostane voľné krídla, všade triumfálne víťazí voľný trh a všeobecná permisivita.
Podobne ako ekonomický systém, ani móda neponúka zdanlivo nijaké alternatívy. Majú sa snáď ženy obliekať do vrecoviny? Alebo sa cudne baliť do hidžábu? Akoby už nebolo možné rozlišovať estetické od pornografického. Alternatívou je zdanlivo len návrat k minulému, k útlaku a prísnej ochrane mravnosti – alternatívou, ktorú vítajú fašisti a náboženskí extrémisti. Sme teda odsúdení na erotický kapitalizmus, impulzívne nákupy a predávanie (sa) na voľnom trhu? Všetky minulé inštitúcie snažiace sa spútať desivo produktívnu erotickú silu trhu zlyhali a priznávajú svoju porážku. Alebo sa snažia vstať z popola, ako monštrum odmietajúce zomrieť.
